Je noc. Pre tmu nevidím a musím si zažať stolovú lampu. Zapnem notebook a z pozadia ma víta socha Dávida za ktorým vybuchuje sopka. Asi Etna. Škvŕka mi v žalúdku. Som hladný. Ako zvyčajne. Otváram program na tvorbu sladkých slóv, keď mi vybehne akciová ponuka. Po sekunde strácam záujem. Mal by som spať, ale nechce sa mi. Preto píšem tento príbeh, ako sladký bonbón k Valentínu a ako čerešničku na torte ti ju prikladám ku kytici deviatich slnečníc. Dúfam, že sa nenahneváš pre jeho dĺžku.
slová pre Lenku: sukubus, vývar, cimburie, nov, iPod, myš, ropa, Číňan, asimilácia, katarzia;
Stála som na najvyššom poschodí dánskeho hradu, opierajúc sa o cimburie, a hľadela som pod neho na krásnu rovinatú prírodu. Z iPodu mi akurát začala hrať prekrásna lyrická skladba od Hansa Zimmera a ja som sa stratila v myšlienkach…
Stojím tu rovnako ako pred chvíľou, ale je o niekoľko sto rokov menej. Je tajuplná noc, kedy sa môže stať čokoľvek. Keďže je nov, na nebi žiaria jedine milióny hviezd. Čakám na Hamleta. Kto som? Nie, nie Ofélia, tá sa utopí. Som len obyčajné dievča, jedno z mnohých, ktoré v tomto rozľahlom kráľovstve žijú. Hamlet nechodí, ale ja sa z toho už popravde teším, pochybnosti mi zhrýzajú svedomie a bojím sa, že by ma pokladal za sukuba a vyhnal ma z krajiny. Rozmyslela som si svoje vratké plány a vydávam sa na spoznávaciu prechádzku.
Popod nohy mi prebehla pištiaca myš. Chuderka, zľakla sa ma viac ako ja jej. A tu sa povaľuje špinavý kotol, ktorý očistí len čas. Zdá sa mi, že vonia vývarom a hneď si predstavím, aká slávnosť sa tu musela v poslednom čase konať… desiatky stolov, stovky stoličiek a pol kráľovstva. Možno oslavovali prevzatie trónu vrahom, strýkom muža, na ktorého som ešte nedávno čakala na hradbách. Ktovie, či je to skutočne tak, ako píšu v knižkách, a či len nejaký optimista prepísal dejiny, aby boli veselšie? Možno u kráľa ku katarzii nikdy nedošlo, možno zostal naveky lakomým a pomstychtivým…
Aj keď týmto ľuďom vládol taký strašný človek, bolo by zaujímavé môcť s nimi žiť, vyskúšať si ich biedu a prostoduchosť. Aké by to bolo žiť bez ropy? Alebo bez Číňanov… Oboje je dnes prakticky všade okolo nás.
Pieseň v mojich ušiach doznela a ja som sa vrátila späť do prítomnosti. Nezabudla som však na svoj krátky sen, a aj keď som sa musela poponáhľať, aby som dobehla sprievodkyňu so zvyškom našej skupiny, stale som rozmýšľala, či by bola možná asimilácia dnešného človeka do historických dôb.